Právna úprava urbariátov siaha ešte do 18. storočia, kedy Mária Terézia vydala v roku 1767 tzv. Tereziánsky urbár. Cieľom zakladania urbárskych spoločenstiev bolo priznať právo vlastníctva na časť lesného územia v každej obci jej obyvateľom. Už vtedy bolo na ploche urbárskeho majetku veľa spoluvlastníkov, ktorí museli z dôvodu racionálneho hospodárenia postupovať spoločne.
Podiely v urbariáte
V období rokov 1945 – 1989 nastáva v súkromnom obhospodarovaní úpadok, právo užívania bolo odovzdané štátu, nastal všeobecný nezáujem o vlastníctvo a vo vlastníckych právach sa na dlhú dobu popretŕhali dedičské línie.
Po roku 1989 došlo síce k naprávaniu majetkových krívd, v praxi to ale znamenalo navrátenie podielov už len potomkom pôvodných vlastníkov, čo prispelo k ešte väčšej rozdrobenosti podielového spoluvlastníctva urbárov.
Ubehlo už 30 rokov, no k žiadnej náprave k lepšiemu neprišlo, práve naopak. Prešli ďalšie 2 generácie a počet vlastníkov v urbariátoch je často dvojnásobný.
Z uvedeného vyplýva, že podiel v pozemkovom spoločenstve (urbariáte) je dnes najproblémovejší a najmenej hodnotný typ vlastníctva pôdy na Slovensku, pretože:
– spoločenstvo je tvorené veľkým počtom vlastníkov,
– vlastníci majú rôzne záujmy a rôzne očakávania,
– mnohí z vlastníkov už v obci ani nebývajú a nezaujímajú sa o dianie v urbariáte,
– mnohí z vlastníkov sú neznámi
– často je problém dosiahnuť nadpolovičnú účasť na zhromaždení a niečo schváliť
– výsledkom je často nemožnosť reálneho výkonu vlastníckeho práva k svojmu podielu